Slováci, o svoje dejiny dbajte, statočný slovenský národ povzneste ku hviezdam hor!

Toto nadšenie je zároveň výzvou vyslovenou v polovici 17. storočia synom Jakuba Jakobeusa po vydaní otcovho diela Dejiny slovenského národa s básnickým predhovorom Slzy, vzdychy a prosby slovenského národa.  

Návšteva Svätého otca Františka, jeho príhovory zostávajú v súčasnosti pre nás rovnako inšpirujúce a podnecujúce k vážnej sebaanalýze. Oslovil dušu nášho národa a upozornil nás, že

vďaka sociálnym médiám vieme toho oveľa viac o športovcoch a iných celebritách  než o vlastných rodičoch a starých rodičoch. Avšak tu sú vaše korene. Tieto treba polievať!

A:

Prišiel som ako pútnik do mladej krajiny s dávnou históriou, do krajiny s hlbokými koreňmi v srdci Európy. Želám vám, aby ste nikdy nedopustili pokaziť voňavé príchute vašich najlepších tradícií povrchnosťou konzumu, materiálneho zisku alebo ideologickou kolonizáciou.

Opäť potvrdil aj poznanie sv. Jána Pavla II., že Slovensko je stále prameňom živej viery, a zvýraznil historický význam cyrilo-metodskej tradície  pre naše dejiny a duchovnú kultúru, ktorú môžeme (a mali by sme) predostrieť nielen Európe, ale aj svetu.

 Krajina s hlbokými koreňmi v srdci Európy! Ak chceme poznať plody ovocia – súčasnosť – musíme spoznať aj ich pôvod: korene stromu, na ktorom sa zrodili, ale sú aj  určujúce pre osobitosť, a teda aj pre druh jeho plodov. Ak chceme poznať pravdu o sebe, je rovnako nevyhnutné spoznať vlastné korene, ich pevnosť, spoľahlivosť, zakotvenie v hĺbkach histórie!

Avšak o strom sa treba starať, ošetrovať ho, chrániť pred škodcami celý, od koreňov až po korunu – súčasnosť, a kvalitu plodov. Rovnako však sa treba starať aj o svoju vlastnú históriu. Inak sa nám môže stať, že ovocie síce máme, ale nepoznáme jeho skutočnú hodnotu a svoje vzácne plody sme ochotní predať cudzím pod cenu, za lacný groš.

Treba polievať korene, treba udržiavať národnú pamäť, národné vedomie! Je to fenomén, ktorý nemožno vedecky presne špecifikovať, a predsa jeho pôsobenie nemožno poprieť rovnako ako lásku, vďačnosť, myslenie… Možno prísť o všetko – ale nie o ľudskú dôstojnosť! A tá má korene v našich nádejach, našom trvaní  v duchovnej kultúrnosti – v národnej pamäti. Najzreteľnejšie prehovorí v zlomových situáciách pri vážnom ohrození národnej existencie a základných etických hodnôt. Bez dôrazného oživenia historickej národnej pamäti by sme azda rezignovane prijali „pamäť“ iných: sfalšovanú, ale úporne vnucovanú, vtláčanú cudzími vykladačmi dejín za pamäť vlastnú. A my nevedomí by sme za pravdu prijali stokrát opakovanú lož.

Môžeme milovať, aj keď nechápeme. Avšak môžeme väčšmi milovať, keď chápeme. Národnú pamäť nemožno transplantovať, je podstatnou súčasťou našej duchovnej dimenzie. Pamäť je aj všetko, čo cítime, nie iba to, čo dokážeme formulovať do slov. Národná pamäť je skutočným dedičstvom otcov, prejavujúca sa v ľudovej kultúre. Poznanie dedičstva našich predkov, jeho hodnôt a miesta v našej historicko-kultúrnej tradícii patrí do mozaiky kultúrneho bohatstva, ktoré formuje aj našu súčasnosť. Nezabúdajme, že každý národ je jedinečný práve svojou historicko-kultúrnou tradíciou, ktorá formuje aj našu súčasnosť. Nezabúdajme, že každý národ je jedinečný práve svojou historicko-kultúrnou tradíciou, uchovávanou v jeho pamäti ako dedičstvo otcov, svojím neopakovateľným prínosom do svetovej kultúry. A práve túto jedinečnosť vytvárajú jednotlivosti, ktoré sú pre národnú kultúru charakteristické. Až natoľko, že ich skutočný prínos pokladáme skôr za samozrejmosť, ktorej netreba venovať osobitnú pozornosť. Lenže ony sú dôležitou súčasťou obrazu nášho historicko-kultúrneho bytia. A pripomeňme až frenetický úspech našich umeleckých i ľudových súborov v zahraničí práve pre ich prekvapujúci, nezvyčajný, silne výrazný, osobitý prejav  našej národnej kultúry!

Národná pamäť! Predsa je len rozdiel medzi cíteným a vysloveným. Pri iba „cítenom“ pamäť drieme v podvedomí, pred „vysloveným“ sa prebúdza, stáva sa súčasťou vedomia. Preto sa musíme pozornejšie prizrieť našim nielen vonkajším, ale predovšetkým duchovným dejinám. Ich posolstvo  nám často uniká ako v rádioprijímači: v hluku okolitých razantnejšie sa presadzujúcich staníc ešte stále nedokážeme zachytiť tichý a pokojný hlas vlastného vysielania. Charles Montesquieu  vo svojom diele Duch zákona pripomína:

Človek, tá prispôsobivá bytosť, ktorá v spoločnosti podlieha myšlienkam a dojmom iných, je rovnako schopný spoznať svoju povahu, keď mu ju ukážeme, ako o nej úplne stratiť predstavu, ak ju pred ním zakryjeme.

Musíme sa naučiť vyladiť si svoju stanicu, aby sme nestratili predstavu o svojej povahe. Inak budeme musieť naďalej počúvať klamstvá a podvádzajúce polopravdy druhých.