KRÁĽ SVÄTOPLUK

Začiatky pôsobenia kráľa Svätopluka na našom území sú zahalené rúškom tajomstva. Prvýkrát sa v dobovom prameni spomína roku 869 ako nitrianske knieža, synovec moravského kniežaťa Rastislava. V neskorších dokumentoch sa vymenúva medzi tými, ktorí roku 862 vyslali posolstvo k byzantskému cisárovi Michalovi III. s požiadavkou o vyslanie cirkevnej misie na Veľkú Moravu. Kedy však zaujal Svätopluk pozíciu vládcu Nitrianskeho kniežatstva, ktoré sa v danej dobe s najväčšou pravdepodobnosťou volalo v domácom jazyku Slovenčina,  nie je celkom jasné. Na podstavci tohto pomníka je uvedený dátum, ktorý určil prof. M. Kučera – rok 846. Domnievam sa, že tento dátum je možný. Je totiž nanajvýš pravdepodobné, že Mojmír I. po vyhnaní Pribinu spravoval Nitrianske kniežatstvo sám a tým v očiach Frankov neúmerne zosilnel. Veľkú Moravu bolo preto treba opäť oslabiť tým, že sa opäť aspoň formálne rozdelila na dve pôvodné kniežatstvá. A tak po odstránení Mojmíra na moravský prestol dosadili Rastislava a na nitriansky prestol s najväčšou pravdepodobnosťou už v tom istom roku práve Svätopluka. V danej dobe mohol mať okolo 16 až 18 rokov, a keďže na rozdiel od svojho strýka Rastislava sa asi často nedostával do stretu s Frankami, neobjavoval sa ani v dobových písomných prameňoch.

Do centra diania a teda i do pozornosti franských kronikárov sa dostal až vtedy, keď rozšírením domény smerom na východ a juh zmocnel natoľko, že začal ohrozovať postavenie svojho strýka na Morave, ktorého suverenitu s najväčšou pravdepodobnosťou dovtedy uznával. Rastislav sa ho pokúšal odstrániť, avšak Svätopluk bol rýchlejší, zajal svojho strýka a roku 870 ho vydal Frankom. Možno sa nazdával, že mu Frankovia za to zveria moc aj v západnej časti Veľkej Moravy, ale sa sklamal. Na Moravu boli vyslaní franskí správcovia a nepokryte ju začali drancovať. Na Svätoplukovu nespokojnosť reagovali tým, že aj jeho zajali a odvliekli do ríše. Obyvateľstvo Veľkej Moravy následne roku 871 povstalo a na čelo povstania sa postavil kňaz z mojmírovského rodu Slavomír. V snahe odvrátiť katastrofálnu porážku požiadali Frankovia Svätopluka o pomoc a postavili ho na čelo vojska proti Slavomírovi. On však nielenže nebojoval proti svojim rodákom v cudzom záujme, ale spojil sa so Slavomírom a nič netušiace východofranské vojská na hlavu porazil.  Práve týmto činom, z hľadiska Frankov vierolomným, nastúpil Svätopluk cestu, na ktorej dosiahol najvyššie méty pre seba i pre svoj ľud. V ďalšej sérii porážok, ktoré uštedril Frankom, si vynútil prepustenie arcibiskupa Metoda z franského zajatia, uznanie relatívnej nezávislosti Veľkej Moravy a mierom vo Forchheime roku 874 zabezpečil pre svoj štát dlhodobejší mier, teda aspoň na západe. Je tiež príznačné, že podobne ako Mojmír I. Nitriansko spravoval priamo, k rozdeleniu moci vo/na Veľkej Morave došlo opäť až po jeho smrti, keď sa kniežaťom v Nitre stal jeho syn Svätopluk II. a ústredným kniežaťom jeho prvorodený syn Mojmír II.

Obdobie po Forchheimskom mieri využil na všestranné upevnenie svojej moci a rozšírenie vlády na ďalšie slovanské územia v Potisí, vo Vislansku, v Sliezsku, Lužici i v Čechách. Nakoniec zmocnel tak, že dokázal vyrvať z rúk Frankov i Zadunajsko, ktoré po smrti kniežaťa Koceľa spravovali priamo. Roku 884 sa vo Viedenskom lese stretol so západným cisárom Karolom III. Tučným, ktorý uznal jeho výboje i jeho suverenitu. V podstate ho uznal za rovnocenného s ostatnými kráľmi vtedajšej západnej ríše.

Svätopluk sa však nezávislosť svojej krajiny snažil upevniť nielen vojensky, ale aj ideovo a diplomaticky. V dobytých územiach šíril spolu s arcibiskupom Metodom kresťanstvo a vrcholom jeho diplomatického úsilia bolo roku 880 vydanie pápežskej buly Industriae Tuae. Bula cirkevne osamostatnila Veľkomoravskú ríšu a na jej území vytvorila prvýkrát v našich dejinách samostatnú cirkevnú provinciu na čele s arcibiskupom a sídelnými biskupmi. Jedno z týchto biskupstiev dodnes sídli v Nitre a je tak najstarším sídelným biskupstvom v strednej Európe. Spomenutou bulou zároveň pápež vzal Veľkú Moravu do svojej lénnej závislosti, čím ju uznal za nezávislé a suverénne kráľovstvo, rovné a rovnoprávne s ostatnými vtedajšími suverénnymi štátmi. Práve tieto zásluhy – získanie nezávislosti a suverenity, vytvorenie samostatnej cirkevnej provincie – urobili zo Svätopluka I. skutočného, medzinárodne uznaného kráľa a zabezpečili mu nesmrteľnosť v dušiach príslušníkov slovenského národa. Informácie o tom, že bol roku 885 počas pontifikátu Štefana V. pápežským legátom Honóriom korunovaný za Rímskeho kráľa, len potvrdzovali skutočnosti, ustanovené v bule Industriae Tuae pápeža Jána VIII.

Kráľ Svätopluk až do svojej smrti na jar roku 894 naháňal strach všetkým tým, ktorí sa usilovali o likvidovanie suverenity a nezávislosti nášho prvého národného štátu. Jeho nasledovníkom sa to však už nepodarilo i vzhľadom na našu nesvornosť. Veľká Morava ako slovanské kráľovstvo bola po jeho smrti rozvrátená následkom vnútorných konfliktov a vonkajšej agresie. Meno kráľa Svätopluka však v národe nezaniklo a nezaniklo ani v pamäti európskych kráľovských dvorov. Len pre zaujímavosť treba uviesť, že ako Rímsky kráľ Zendiboldus sa jeho postava nachádza na náhrobku Karola Veľkého z 12. storočia, český kronikár Pulkava pri povýšení českých kniežat na kráľov uvádza skutočnosť, že v tomto akte išlo o prenesenie Svätoplukovej kráľovskej koruny do Čiech, a dokonca Karol V., rímsky cisár národa nemeckého a španielsky kráľ, nad ríšou ktorého slnko nezapadalo, zaradil postavu kráľa Svätopluka – eremitu do svojich morálnych poučení a na záver svojho života sa vydal na jeho cestu k mníšstvu.

Ale ani na Slovensku sa na jeho postavu nezabudlo. Postupne sa jeho bytie vtelilo do svätoplukovskej legendy, ktorá cez tisícročia pretrvala až dodnes. Jej odraz sa nachádza i v Preambule našej Ústavy, ktorá tak prekáža všetkým tým, ktorí sa dodnes nedokázali zmieriť s tým, že stáročné túžby slovenského národa sa 1. januára 1993 stali skutočnosťou. Základom legendy je postava neporazeného kráľa, ktorý sa uprostred osudovej bitky vytratil nevedno kam, nikým nespoznaný a niekde ďalej žije. Táto v stredoveku veľmi rozšírená legenda v mnohých európskych národoch symbolizovala nezlomnú vieru, že osudová porážka, ktorá pripravila národ o štát, o slobodu, uvrhla ho do otroctva, nie je definitívnym koncom, nie je definitívnou porážkou, neznamená zánik. Lebo niekde ešte žije náš neporazený kráľ, a keď nám bude najťažšie, príde a vyslobodí nás. To je aj hlavný obsah svätoplukovskej tradície v našich dejinách. Ona žila preto, lebo národ nekapituloval a veril, že raz bude žiť opäť slobodný! A to je aj dôvod, prečo sa zdanlivo nekonfliktná osoba z našej dávnej minulosti dočkala takých neobvyklých až zúrivých útokov, keď sa mala postaviť táto socha.

Práve tento obsah svätoplukovskej legendy, idea večného kráľa najviac prekážala minulým i dnešným odporcom kráľa Svätopluka. Preto sa vytvárali a vytvárajú negatívne obrazy kráľa Svätopluka, ktorý bol vraj vierolomný, lebo vydal Rastislava Nemcom. Ak by sme takto posudzovali svätosť sv. Štefana, tak by sme ho museli zatratiť a poslať do najposlednejšieho pekla, pretože cestu na trón mu nedláždila len nevinná vierolomnosť, ale bratovražda nitrianskeho kniežaťa Michala jeho otcom Gejzom. A aj on sám nechal drastickým spôsobom zmrzačiť svojho bratranca Vasila (Vazula), aby zabezpečil trón svojmu synovi Imrichovi. Rovnako zakladateľ českého štátu Boleslav I. nechal zavraždiť svojho vlastného brata Václava atď. atď. Jednoducho, doba raného stredoveku bola taká a resentiment sa nevyplácal. Ak by Svätopluk nezajal Rastislava, určite by Rastislav zajal jeho a možno by ho potrestal ešte krutejšie. 

Niektorí vyčítajú Svätoplukovi, že vyhnal Metodových žiakov. V tejto súvislosti si však treba uvedomiť, že všetko, čo o tejto udalosti vieme, napísali zaprisahaní Svätoplukovi nepriatelia. Ale aj keby opis bol pravdivý, treba si uvedomiť, že Svätopluk podporoval aktivity sv. Metoda, keď ich vykonával v súlade s vôľou pápeža a západnej cirkvi. Ako pápežský lénnik by ohrozil svoj štát, ak by sa protivil vôli pápeža. Vlastne Svätopluk bol na začiatku cesty, ktorou sa slovenský katolícky ľud vyznačuje dodnes, – cesty vernosti Rímskej kúrii. A nakoniec, my, čo sme zažili masové exody slovenskej inteligencie za posledných sto rokov, vieme, že nikdy neodišli všetci. Vždy základná masa zostala doma a pokračovala v diele a práci za národ. Určite to bolo tak aj na Veľkej Morave až do jej rozvratu. A pretrvalo aj ďalej, lebo bez tejto esencie by sa slovenský národ nikdy bez vlastného štátu cez tisícročia nedostal na tú úroveň duchovného rozvoja, v ktorej zväčša nijako nezaostával a ani dnes nezaostáva za okolitými národmi.

Taktiež nebolo neobvyklé, že všetci tí, čo sa usilovali podrobiť a ovládať slovenský národ, vymýšľali rôzne antilegendy, ktorých jediným cieľom bolo zosmiešniť kráľa Svätopluka a znížiť jeho význam. Pokus Anonyma vymazať ho z histórie neuspel, tak sa vymyslela legenda o tom, že bol hlúpy a nehodný panovník, ktorý svoju krajinu a svoj ľud predal do večitého otroctva za bieleho koňa. Cieľ týchto legiend, ako aj najnovšie útoky na nášho kráľa je stále ten istý – zlomiť vôľu Slovákov po vlastnej suverenite a samostatnom štáte. Predpokladám, že väčšina tých dnešných neprajníkov si túto skutočnosť neuvedomuje, ale tí, čo to organizujú, vedia presne, o čo im ide.

Kráľ Svätopluk zažiaril na začiatku našej národnej histórie ako jasná hviezda, ako do najnovších čias jediný skutočne suverénny panovník nášho územia z nášho rodu. Cez celé naše ďalšie dejiny žiaril ako večný kráľ, ktorý nám pripomínal, že Slováci ešte nepovedali v dejinách posledné slovo, že raz budú opäť slobodní a suverénni. To bol aj dôvod, prečo sa tradícia Veľkej Moravy (Svätopluka I.) inkorportovala do slovenskej Ústavy.