K odídeniu Jozefa Tomku

Súčasný záujem o osobnosť kardinála Jozefa Tomku je pochopiteľný. Už menej pochopiteľná je zjavná povrchnosť informácií, ktorá sa odráža či už v printových, alebo v elektronických médiách. Rôzni analytici, komentátori a spravodajcovia a ich hostia sa venujú takmer výlučne aktivitám Jozefa Tomku len v jeho „kardinálskom období“. Približujú jeho pôsobenie iba v kontexte Katolíckej cirkvi na medzinárodnej úrovni. Samozrejme, aktivity slovenského kardinála mali celoplanetárny dosah a nás Slovákov akiste neprestáva hriať pocit hrdosti, že „jeden z nás“ dosiahol vo svete taký úspech a dožil sa takého vysokého veku. V našich národných dejinách je Jozef Tomko prvý Slovák, ktorý vo svete dosiahol také vysoké postavenie, že ako papa rosso doslova hýbal osudmi miliónov veriacich.

Pre Slovensko má však nesmierny význam nezabúdať, mapovať a pripamätúvať aj Tomkovo „predkardinálske obdobie“. Počuli či čítali sme v týchto dňoch niečo o tom, prečo sa nemohli vrátiť domov slovenskí kňazi, ktorí po druhej svetovej vojne študovali v Ríme? Veď okrem Jozefa Tomku boli medzi nimi také osobnosti ako Dominik Hrušovský, Štefan Vrablec, Jozef Zlatňanský či František Škoda. Neskôr „ľudovodemokratická“ perzekúcia veriacich primäla zachraňovať si svoj holý život takým ľuďom, akými boli kňazi Anton Botek, Štefan Náhalka, Pavol Hnilica, Anton Hlinka, František Reves či Félix Litva a mnohí ďalší, saleziáni, jezuiti, verbisti, františkáni… Spomenul niekto reálie slovenskej povojnovej diaspóry? Strádania a utrpenie tisícov Sloveniek a Slovákov, ba miliónov východoeurópskych utečencov bežiacich pred prízrakom komunizmu zmocniaceho sa tej časti Európy, ktorú spojenci vydali napospas Sovietskemu zväzu? Počuli sme niečo o Jozefovi Tomkovi a Spolku slovenských spisovateľov a umelcov v zahraničí? Zmienil sa niekto o pätici slovenských kňazov-exulantov (Michal Lacko, Félix Litva, Ľudovít Macák, Štefan Náhalka, Jozef Tomko), ktorí v roku 1959 osnovali projekt Cyrilometodianum, projekt slovenského strediska vo Večnom meste, z ktorého v roku 1963 z „halierov chudobnej vdovy“ vznikol dnešný Pápežský slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda? Alebo že Jozef Tomko bol zakladajúcim členom Slovenského ústavu v Ríme, akademickej ustanovizne slovenských kultúrnych, najmä vedeckých pracovníkov, že bol jeden z jeho prvých riadnych členov a stál pri kolíske vedeckej ročenky Slovak Studies, ktorá vychádza dodnes, teda takmer pol storočia? Mlčanie zahalilo aj jeho spoluprácu s ÚSKI, Ústredím slovenských katolíckych intelektuálov, ktoré mu udelilo svoju najvyššiu poctu: Veľkú zlatú cyrilo-metodskú medailu s reťazou. A jeho spisovateľskú činnosť niekto zhodnotil? Jeho prvé knihy teologickej literatúry vyšli v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda. Spomenul si niekto, že za prvých 25 rokov svojej existencie tento Ústav vydal tri milióny výtlačkov kníh, ktoré sa v rokoch totality intenzívne pašovali na Slovensko, do Č-SR i do Č-SSR? A Tomkove styky so slovenskou Amerikou boli kľúčové: fraternalistické organizácie, Slovenská liga v Amerike, Sdruženie slovenských katolíkov (SSK), Slovenský ústav v Clevelande, Svetový kongres Slovákov…

Poukázal niekto na všetky tie zápasy, ktoré Jozef Tomko a s ním všetci slovenskí kňazi v Ríme, ako Štefan Náhalka, jezuita Michal Lacko či salezián Ľudovít Macák, museli vo Večnom meste vybojovať a úspešne zdolať, aby v najvplyvnejších kruhoch Rímskej kúrie dosiahli uznanie národnej a politickej individuality Slovákov? Keď sa rodil Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda, proti jeho erigovaniu nekalo brojil predovšetkým český klérus v Ríme, ale aj nostalgiou posadnutí maďarskí preláti; úklady spriadali nielen českí komunisti v Prahe a ich prokonzuli v Bratislave, ale aj ich súpartajníci v Budapešti i v Ríme. Nepriatelia Slovákov založenie Ústavu znemožniť nemohli, ale ako tchori symbolicky dosiahli to, že pri posviacke jeho základného kameňa pápežovi Jánovi XXIII. z prejavu vyškrtli podstatné a prídavné mená Slovensko, Slováci, slovenský…

Na Slovensku vyšlo po roku 1989 niekoľko kníh z pera Jozefa Tomku, bohužiaľ, nie všetky. Sú zväčša spomienkového rázu. Jeho kľúčové teologické spisy čakajú na svojho prekladateľa i vydavateľa. Žiaľ, nie je to len jeho osud, ale sudba všetkých slovenských exulantov, či už je to legendárny Dilong, jedinečný Strmeň, vynikajúci Pelikán, zabudnutý Henrich Bartek, zaznávaný Gorazd Zvonický, nedocenený Šprinc, ale aj „uránový kráľ“ Štefan Roman či Eugen Löbl, ktorého desiatky kníh vyšli vari všade na svete, len na Slovensku od roku 1989 dodnes nevyšla ani jedna. Vari preto, že bol Žid, komunista, ktorý v procese so Slánskym a spol. nedostal povraz, ale „len“ doživotie, a v exile sa jednoznačne postavil za štátnu samostatnosť Slovenska?

Keď v roku 2000 vyšla spod môjho pera v Lúči reprezentačná kniha Kardinál Jozef Tomko 75-ročný, ktorú výtvarne skvostne pripravil akad. mal. Ladislav Vančo, tak si ju málokto všimol, hoci vyšla pod záštitou predsedu slovenskej vlády a na jej prezentácii v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca v Bratislave sa zúčastnili politické, intelektuálne a cirkevné elity nášho obnoveného štátu. Rovnaký osud čaká asi aj dva obrovské zväzky Kardinál Jozef Tomko, život v službe evanjelia (2018) a Z pracovného stola kardinála Jozefa Tomku (2022), ktoré pripravil košický kňaz ThDr. Marián Čižmár.

Človek, ktorý kardinála Jozefa Tomku mal možnosť osobne poznať a česť s ním spolupracovať v rôznych fázach svojho exulantského života, vie, že dnes je ešte príliš zavčasu na to, aby naratív jeho života bol objektívny a ucelený: Slováci radi žili i žijú opradení rozprávkami a legendami… Jozef Tomko je nielen príkladom symbiózy, že národné, medzinárodné a nadnárodné si neprotirečia, ale aj imanentným prímerom, že neodlučiteľnou súčasťou kresťanského svetonáhľadu Slováka je uvedomelé národné povedomie, teda že integrálnou súčasťou národného povedomia Slovákov je kresťanský svetonázor. Kiežby to chápali aj slovenskí súčasníci.

Jozef, dovidenia!

J. M. Rydlo