AKO WANDA ZACHRÁNILA NÁVŠTEVU JÁNA PAVLA II.
Wanda Póltawska, blízka spolupracovníčka biskupa i kardinála Karola Wojtylu, ale aj pápeža Jána Pavla II., lekárka, psychiatrička. Jej životopis si možno vyhľadať.
O Wande som vedel, že spoločne s manželom boli naozaj najbližšími priateľmi Karola Wojtylu, nevedel som, že aj na nej robili v koncentračnom tábore v Ravensbrucku pokusy, že jej dvakrát narezali nohu a ranu cielene infikovali, fascinoval ma však jej príbeh s pátrom Piom, o ktorého stigmách som sa dozvedel ešte ako stredoškolák. Keď jej objavili zhubný nádor, biskup Wojtyla vtedy napísal pátrovi Piovi list s prosbou o modlitbu za vyliečenie matky štyroch detí. Nádor sa pred operáciou stratil, o čom píše Wojtyla v druhom liste Piovi, ktorý sa zachoval. Wanda mi povedala, že ona tomu ako lekárka veľmi neverila, hoci… Utvrdilo ju až stretnutie s pátrom Piom v San Giovanni Rotondo, kam vycestovala, aby sa mu poďakovala. Páter Pio ju spoznal, keď prechádzal okolo nej, hoci ju predtým nikdy nevidel. Profesorka Póltawska o tom píše v svojich spomienkach.
Stretli sme sa v Ríme po nejakej konferencii. Neviem prečo, ale o pár dní bola v našej rezidencii. A navštívila nás potom ešte viackrát, mal som dojem, že sme sa poznali veľmi dlho. Bola aj u nás v Bratislave i v záhrade v Malinove, kde oberala čierne ríbezle a popri tom rozdávala myšlienky, ale aj úlohy. Mala vtedy pár rokov pred osemdesiatkou. Dnes má už pár dní po stovke a je to aj naša priateľka. Koncom minulého roka mi jedna pani z Nemecka zavolala, že ma hľadá pani profesorka Póltawska, že už volali aj do mojej rodnej dediny, do Hnilčíka, lebo že nemá moje nové číslo. A že má sto rokov a chce ma pozvať do Krakova a že mi chce poslať knižôčku z jednej pápežskej omše. Wanda mi to povedala do telefónu, po ktorom som jej poslal báseň, spomínam v nej, síce nie po mene, jej dnes už svätého priateľa. Potešila ju, hneď mi opäť zavolala. Knižka, ktorú mi poslala, bola z pápežskej omše 12. apríla 2001 a Wanda si na prvú stranu vtedy zapísala: „Ideme autom s pánom veľvyslancom Servátkom a jeho manželkou. Pozvali nás ako čestných hostí do sektora pre diplomatický zbor…“ Aj z týchto riadkov vychádza skromnosť ženy, ktorá mala voľný prístup k pápežovi. Až teraz si uvedomujem, že keď som ju v Ríme nahovoril na prednášku o problémoch súčasnej rodiny, v rámci toho aj sexuálnych, na Teologickej fakulte UK v Bratislave, mala táto čiperka 80 rokov. Ale sama o to prosila. Povedala mi, že ju pozývali, že by im aj rada pomohla, celý život to skúmala, prednášala, ale nejako to ostalo iba pri slovných pozvaniach. Tak som to dotiahol. Pán profesor J. Kutarňa, dekan, ma informoval, že poslucháči teológie boli nadšení, dostali informácie, ktoré im pomôžu riešiť problémy v pastorácii.
Wanda raz pribehla na naše Veľvyslanectvo pri Svätej stolici a povedala mi doslova:
Sluchaj, ambasadorze, jutro jedziemy do San Giovanni Rotondo. A ty bedziesz kierowca…
Pokúšal som sa jej vysvetliť, že som v práci, že potrebujem súhlas ústredia… Nepomohlo, povedala mi, že je to súrne a hotovo. Prezradila mi, že pápežovi sa veľmi zhoršil stav a že ho ešte veľmi potrebujeme, preto teraz ona chce ísť poprosiť pátra Pia. A chce to urobiť tam. Tak sme spoločne s manželkou s ňou vycestovali. V kláštornom komplexe nás vítal jeho prior, ukázal nám priestory, kde páter Pio slúžil sväté omše, keď mu Vatikán zakázal verejné pôsobenie. Wanda ich samozrejme poznala. Aj ju tam poznali, aj sa jej niektorí chceli dotknúť. Boli sme v jeho cele, v ktorej v jednom hornom kúte je diera po odpočúvacom zariadení, ktoré mu tam vatikánska vrchnosť dala namontovať, keď ho označovali za podvodníka. Tam Pio veľmi trpel nie iba fyzicky. Modlili sme sa pri jeho hrobke. V reflektari, kde sa bratia kapucíni schádzali, kde jedávali, nám ukázal miesto, kde Pio sedával. Navštívili sme aj nemocnicu, vlastne Dom úľavy v utrpení, ktorý vznikol na jeho podnet. Páter Pio bol veriacimi Talianmi považovaný za svätého už počas života.
Bol to obľúbený svätec, ktorého na oficiálny zoznam svätých navrhol práve Karol Wojtyla. Jeho obľúbenosť sme videli na jeho svätorečení, na ktoré prišli státicíce Talianov. Wanda mi ešte pred cestou povedala, že Svätý Otec, nikdy ho nenazývala Karol alebo wujek, ako ho volali jej deti, jej raz povedal, že Boha netreba prosiť, lebo Boh všetko vie, vie, čo potrebujeme. Že treba iba ďakovať a modliť sa. A teraz, keď mu povedala, že ide o niečo poprosiť pátra Pia, nepovedala za koho ide prosiť, jej pápež povedal, aby poprosila aj zaňho. Vtedy mu vraj priateľsky povedala: „Vidíš, Svätý Otče, jednako my ľudia potrebujeme prosiť“, čo pápež prijal s úsmevom a pochopením. Ozaj, Wanda nazýva pátra Pia, že je to jej súkromný svätý.
Na inom mieste hovorím o zložitostiach pri pozývaní i príprave návštevy pápeža Jána Pavla II. Prípravy sa ukončili, prišiel deň návštevy. Pán prezident R. Schuster s manželkou a suitou stoja na letisku, aby uvítali pápeža Jána Pavla II. Stál som niekde vzadu opretý o hangár. Čas sa akoby vliekol, ale on utekal. Hosť z lietadla dlho nevychádzal. Napadlo mi vtedy všeličo. Po dlhšom čakaní ho dav uvítal sediaceho v kresle. Po privítacom prejave prezidenta som zistil, že pápež nemôže hovoriť. Jeho text prečítal slovenský kňaz pôsobiaci vo Vatikáne. Vedeli sme, že je ťažko chorý, že Parkinson postupuje, ale zablokovanie artikulácie bolo niečo nové. Hlavou mi prebehla temná myšlienka, že pápež počas troch dní neprehovorí… Zavolal som Wande do Krakova, opísal som jej situáciu. Wanda vedela o liekoch, ktoré pápežovi zvykli podávať. Povedala niečo o „diabloch vatikánskych“, myslela na doktorov. Povedala, že ho našpikovali injekciami proti bolesti, čo však zasiahlo aj artikulačné orgány. Povedala ešte niečo… Telefonicky sa spojila s pápežovým osobným lekárom. Nariadila /!/ vysadiť lieky proti bolesti. Pápež už na druhý deň v Trnave prehovoril a na svätej omši v Petržalke sme už spoznávali jeho typický ubolený hlas. Vďaka Wande Póltawskej.
Z pripravovanej knihy spomienok veľvyslanca Mariána Servátku.
Foto: Archív Mariána Servátku