DIELO SLOVÁKOV V ZAHRANIČÍ A SLOVENSKÁ DIPLOMACIA
Marián Servátka
Abstrakt
Na príkladoch pôsobenia na Veľvyslanectve SR v Poľskej republike, pri Svätej stolici a v Bieloruskej republike autor podčiarkuje záujem slovenskej diplomacie o slovenské kultúrne dedičstvo v zahraničí. Výsledkom diplomatických aktivít bývalého veľvyslanca v Poľsku bolo zviditeľnenie dovtedy málo známej Čaty 535 Slovákov a pomenovanie jedného námestia vo Varšave po veliteľovi tejto vojenskej jednotky, ktorá bojovala vo Varšavskom povstaní. Z obdobia pôsobenia vo Vatikáne M. Servátka upozornil na dielo majstra Stanislava Dusíka a zabudnutého operného speváka Ladislava Pudiša, ktorého pamäti Z Bešeňovej do Ríma vyšli vďaka podpore nášho zastupiteľského úradu. Z obdobia diplomatického pôsobenia v Minsku autor predstavil zakladateľa bieloruskej školy scénografie, národného umelca Oskara Mariksa, ktorý mal slovenské korene.
Zaujímavou súčasťou práce diplomatov počas ich vyslaní sú kontakty s krajanmi v krajine, v ktorej diplomatická misia pôsobí. Krajania bývajú často starousadlíkmi, ich predkovia prišli do krajiny skôr ako noví diplomati. Vtedy, ale nielen vtedy, predstavujú dlhú, vzácnu historickú pamäť, ktorá nie vždy býva zachytená v písomnostiach. Krajania predstavujú zaujímavý, výrazný niekedy menej viditeľný fenomén v spoločenskom obraze krajiny, v ktorej diplomatická misia pôsobí. Krajania sú pre diplomatov pomocnou rukou pri nadväzovaní kontaktov, v biznise či kultúre.
Krajanská komunita aj bez diplomatickej misie tvorí a predstavuje neformálne, priateľské puto krajiny v ktorej komunita žije, s ich starou vlasťou. To sú tie mosty, ktoré vytvorili a aj dnes vytvárajú naši rodáci, krajania v zahraničí s vlasťou ich predkov. Mostmi sú konkrétni ľudia, osobnosti, ktorým je venovaná vedecká naša konferencia .
V prípade nových štátnych subjektov, akým je aj Slovenská republika, je vzťah diplomacie a krajanov ešte špecifickejší. Diplomatická služba v danej krajine pôsobí krátko od nadviazania diplomatických stykov, avšak krajania tam majú obyčajne dlhší status. So slovenskými krajanmi mala kontakt česko-slovenská diplomacia, slovenská až po roku 1993. V minulosti sa práci so slovenskými krajanmi venovala najmä Matica slovenská, dnes sa im prioritne venuje Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí, ktorý bol zaradený k Ministerstvu zahraničných vzťahov a európskych záležitostí SR. Matica slovenská rovnako pokračuje vo svojom poslaní služby krajanom. Treba podotknúť, že práve Matica slovenská vykonala v minulosti v tejto oblasti hodnotnú vedeckovýskumnú, vydavateľskú a kultúrnoosvetovú činnosť.
Dlho sme nemali svoju štátnosť, nemali sme diplomatické zastúpenia vo svete, aj preto vznikli biele miesta v poznaní života a aktivít našich rodákov roztrúsených po svete. V tom sú naše skúsenosti podobné s viacerými novými štátnymi útvarmi v Strednej či Východnej Európe. Bádatelia objavujú nové mená a dopĺňajú databázy o tom, čo Slováci žijúci v zahraničí dali svetovému kultúrnemu dedičstvu.
Vo svojom memoárovo ladenom príspevku uvediem niekoľko príkladov zo svojho pôsobenia na Veľvyslanectvách SR v Poľskej republike, pri Svätej stolici a v Bieloruskej republike. Jeho cieľom je okrem iného upozorniť na niektoré menej známe osobnosti, ktoré si z našej strany zaslúžia hlbší bádateľský prístup.
Čata 535 Slovákov
V roku 1994 Poliaci oslavovali 50. výročie Varšavského povstania. Prezident Lech Walesa pozval na oslavy hlavy štátov ktorých občania sa v tejto antihitlerovskej akcii zúčastnili. Vo Varšavskom povstaní bojovala aj Čata 535 Slovákov, ktorej velil Miroslav Ihring. Uvedená historická skutočnosť bola aj na Slovensku zo známych dôvodov málo známa. Očakávali sme pozvanie pre nášho prezidenta Michala Kováča. V istom momente nebolo vhodné obťažovať organizátorov otázkami o pozvaní prezidenta SR. Urobil som to, až keď som zistil, že pozvanie neprišlo ani cez zastupiteľský úrad PR na Slovensku. Napísal som list prezidentovi L. Walesovi, v ktorom som ho informoval o účasti Slovákov v tejto súčasti protifašistického odboja v Poľsku. List veľvyslanca SR vyvolal pohyb v prezidentskej kancelárii i v poľských politických kruhoch. Nasledovali diplomatické vysvetľovania, ktorých hlavným efektom bolo, že sa nám na území Poľska podarilo zviditeľniť Čatu 535 Slovákov, v ktorej bojovali aj Poliaci a príslušníci iných národov: 28 Slovákov, 18 Poliakov, 6 Gruzíncov, 3 Maďari, 1 Ukrajinec a 1 Čech. Príslušníci Čaty nosili na rukáve pásku so slovenskou trikolórou a slovenským znakom. Tým sa odlišovali od príslušníkov Armie Krajovej. Čata mala unikátnu bojovú zástavu: na jednej strane slovenskú s dvojkrížom v strede poľa a na druhej strane poľskú s orlicou. Spolok Slovákov v Poľsku vydal publikáciu venovanú Čate 535.
Žijúcich členov Čaty – Poliakov, Slováci už nežili, som prijal na Veľvyslanectve SR. Na návrh veľvyslanca SR bolo jedno malé námestie vo Varšave pomenované podľa veliteľa Miroslava Ihringa. Na pôde Veľvyslanectva SR sme odovzdali členom čaty štátne vyznamenania SR a prezident udelil M. Ihringovi vysoké štátne vyznamenanie in memoriam. Dnes sa blízko „Skweru M. Ihringa“ nachádza pomník Čaty 535 Slovákov. V múzeu Varšavského povstania vo Varšave je dôstojná expozícia venovaná Čate 535 Slovákov.
Stratený operný spevák v Taliansku
V Taliansku žil zabudnutý operný spevák, ktorý ako mladý študent odišiel zo Slovenska študovať do Talianska a po oslobodení Slovenska sa odmietol vrátiť domov. Spev vyštudoval u majstra Stracciariho, bol blízko Beniamina Giliho, spieval na veľkých európskych operných scénach, preslávil sa najmä v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly, či ako Figaro v Mozartovej Figarovej svadbe, Leporello v opere Don Giovanni atď. Keďže sa nevrátil do socialistického Česko-Slovenska, doma sme o ňom nič nevedeli. Počas jednej z návštev v mojej rezidencii v Ríme mi Majstro daroval rukopis svojich pamätí, hotový skvost, rozpomienky na život a trpké osudy našich ľudí vo Večnom meste počas vojny i po nej. V spolupráci so slovenskou sekciou Vatikánskeho rozhlasu, pátrom J. Košiarom a s podporou MZV SR sme pamäti vydali pod názvom Z Bešeňovej do Ríma.
Majstro mal radosť z prezentácie knižky, ktorá bola pseudonahrávkou vysielania Vatikánskeho rozhlasu, v ktorom kedysi tiež pracoval. Uhovorili sme ho a ako 76 ročný nám zaspieval. Meno majstra: Ladislav Pudiš.
Málo známy profesor výtvarnej akadémie vo Florencii
Mladý slovenský výtvarník Stano Dusík emigroval v období sovietskej okupácie Česko –Slovenska. Po prekonaní ťažkých začiatkov emigranta, v ktorých mu pomáhali prežiť slovenskí krajania, najmä pán biskup Pavol Hnilica z Ríma a páter Šebastián Košút z Marano Equo, sa vypracoval na univerzitného profesora v slávnej mekke talianskeho výtvarného umenia vo Florencii. Po r. 1968 nastala u nás tzv. normalizácia a politických emigrantov sme barbarsky vymazali z nášho života. Takto sa tvorba a dielo majstra Stana Dusíka stali až do posledného prevratu a do vzniku samostatnej slovenskej štátnosti takmer nedostupnými.
Rok 2000 bol Svätou stolicou vyhlásený za rok Veľkého jubilea narodenia Krista. Do Ríma sa ešte viac ako inokedy hrnuli zástupy veriacich aj zo Slovenska. U talianskeho vydavateľa sme presadili slovenské vydanie Knižného sprievodcu po Ríme a po Vatikáne, ktorý sa predával na rímskych uliciach. Fascinovali ma však Dusíkove snivé variácie Turínskeho plátna. Navrhli mi, aby sme ich vystavili vo Vatikáne. Pomáhal mi opäť páter Ján Košiar zo slovenskej sekcie Vatikánskeho rozhlasu. Rokoval som s vysokými organizátormi Veľkého jubilea. Nepodarilo sa. Ale ako to už býva, splodilo to novú ideu: urobiť to v centre Ríma. Výsledok ďalších rokovaní sa dostavil. Organizátormi výstavy bol Vatikán, mesto Rím, jeho prezident nám dal najprestížnejšiu výstavnú sieň a Veľvyslanectvo SR pri Svätej stolici. Výstava majstra Dusíka bola v Oltári vlasti na Piazza Venezia.
Na schodoch tohto monumentu náš generál Milan Rastislav Štefánik preberal 24. mája 1918 z rúk talianskeho premiéra V.E. Orlanda zástavu Česko-slovenských légií, čo Štefánik označil ako zrodenie národa i štátu, keďže Česko-Slovensko ešte ako štát ešte neexistovalo. Pri príležitosti majestátnej výstavy sme vydali knižný album Stano Dusík Immagini a somiglianza. Vo vedľajších priestoroch mal súčasne výstavu veľký ruský majster V.V. Kandinskij. Po tomto úspechu sa mi podarilo diela Stana Dusíka umiestniť aj vo Vatikáne v Ľavom krídle na Svätopeterskom námestí na Výstave európskeho umenia. Slovensko reprezentovali akademická sochárka Ľ. Cvengrošová, autorka oficiálnej medaily pápeža Jána Pavla II., ktorá bola vyrazená vo Vatikáne na 21. rok jeho pontifikátu a profesor Stano Dusík. Takto skromne slovenská diplomacia predstavila hosťom Ríma nášho majstra, ktorého sme súčasne pritiahli domov na Slovensko.
Na Slovensku neznámy Slovák z Minska
Oskar Mariks bol doslova ešte prednedávnom na Slovensku neznámym. Jeho dielo u nás isto poznali znalci histórie divadelníctva či scénografie, nemuseli však vedieť, že bol našim krajanom. Oskar Mariks, zakladateľ bieloruskej scénografie, národný umelec Bieloruskej republiky, mal slovenské korene a ja rád dodávam, že bieloruské srdce. Našla ho slovenská diplomacia v Minsku. Pomáhali nám naši bieloruskí priatelia, ktorým som za to vďačný. Známy bieloruský maliar Igor Barchatkov a riaditeľka vydavateľstva Četyri četverti Liliana Ancuch mi predstavili rukopis publikácie o majstrovi Mariksovi, ktorú plánovali vydať.
Na Slovensko však výstavu o diele Oskara Mariksa priviezli dve dámy, panie riaditeľky Elena Leškovič a Zinajda Kučar. Prezentovali ju na pôde Štátnej vedeckej knižnice v Banskej Bystrici a neskôr ešte v spolupráci so Slovenským inštitútom a Bieloruským centrom vo Varšave ju predstavili v Poľsku. Títo ľudia nám pomáhali doma predstaviť veľkého majstra, ktorý počas svojho života v Bielorusku všetkým tvrdil, že je Slovák. Rád uvádzam, že pamätnou ostane i prezentácia albumovej monografie o jeho diele, ktorú sme zorganizovali v Národnom divadle opery a baletu Bieloruskej republiky v Minsku. Bola to dôstojná slávnosť, bol to prejav úcty i vďaky bieloruských umelcov nášmu rodákovi. Nedá mi nespomenúť skutočnosť, že bieloruskí operní majstri na prezentácii predniesli árie z opier, ku ktorým Oskar Mariks navrhol scénografické projekty.
Na malom príklade pôsobenia slovenskej diplomacie v troch krajinách, niekoľkých osobností našich krajanov, ale predovšetkým dobrej vôli a pomoci mnohých priateľov Slovenska v zahraničí som chcel načrtnúť, ako je dôležité, keď sa v správnom čase, v dobrej atmosfére a s dobrými ľuďmi pretínajú siločiary a časočiary ľudských osudov a diplomacie.
Bibliografické odkazy
Ambasciatore della Repubblica Slovacca Marian Servatka. IN: Stano Dusík Immagini e somiglianza. Images and Likeness. Firenze 2000, s. 67.
Pudiš Ladislav: Z Bešeňovej do Ríma alebo Spomienky operného speváka, Bratislava 2000, Smaragd Pedagogické nakladateľstvo, 157 s.
Servátka Marián: Dialóg kultúr. IN: Oskar Mariks, Izdateľstvo „Četyre četverti“, Minsk2012, s.124-125.
Servátka Marián: IN: http://ont.by/news/our news/0083457
Marián Servátka, PhDr., CSc., veľvyslanec
Filozofická fakulta Univerzity Komenského, slovenská a poľská filológia
Katedra slavistiky a indoeuropeistiky FF UK v Bratislave, Jagelovská univerzita v Krakove, Sliezska univerzita v Katoviciach, Ministerstvo zahraničných vecí Československej republiky /stáž/, Ministerstvo kultúry SR /poradca ministra/, Ministerstvo zahraničných vecí SR, Veľvyslanectvo SR v PR /1994-1998/, Veľvyslanectvo SR pri Svätej stolici /1998-2002/, Kancelária prezidenta SR /poradca prezidenta/, Veľvyslanectvo SR v Bieloruskej republike /2008-2013/, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR/2013-2017/
Ocenenia
Rytiersky kríž Rádu za zásluhy Poľskej republiky /1997/ – štátne vyznamenanie
Ekumenický kríž s hviezdou Rádu svätej Brigidy /1997/ – Poľsko
Medaila Komisie národného vzdelávania Poľskej republiky /1998/ – najvyššie rezortné vyznamenanie PR
Veľký rytiersky kríž Rádu Pia IX., Svätá stolica, 2000
Knižné publikácie
Lektorské cvičenia z poľského jazyka. Bratislava 1981, spoluautor
Podstawy jezyka slowackiego. Krakov, 1083.
Minirozmówki slowackie. Varšava 1984, 2.vydanie Varšava 1987, spoluautor
Jezyk slowacki dla poczatkujacych. Katovice 1990.
Rekcja czasowników polskich, czeskich i slowackich. Katovice 1991, spoluautor
Relazioni internazionali giuridiche bilaterali tra la Santa Sede e gli stati: esperienze e prospettive. Vatikán 2003, spoluautor
Autor desiatok odborných jazykovedných štúdií a prekladov z poľskej literatúry.
Článok bol uverejnený v zborníku Mosty priateľstva – osobnosti Slovenska v kontexte vzťahov so zahraničím. Štátna vedecká knižnica v Banskej Bystrici, 2013
Foto: ARCHÍV MARIÁNA SERVÁTKU