PANNA MÁRIA MATKA JEDNOTY

Od roku 2017 sa každý rok 18. januára slávi v starobylom kostolíku sv. Michala archanjela v Krajnom votívna omša ku cti Panny Márie  Matky jednoty.

V kostole je umiestená jej ikona. Pred ňou prosia farníci, ale aj veriaci z okolia za zjednotenie kresťanov. Ikona Panny Márie Matky jednoty vychádza z prototypu byzantskej Hodégétrie – Sprievodkyne na cestách, ktorá je uctievaná v hlavnej mariánskej bazilike v Ríme. Matka Božia ukazuje cieľ všetkých ciest – Ježiša Krista, ktorého drží na rukách. On je Hlavou jednej svätej katolíckej apoštolskej Cirkvi. Panna Mária, Matka Kristova a Matka Cirkvi, volá na cestu návratu všetkých, ktorí sa od pôvodného tela Cirkvi odlúčili. Touto votívnou omšou ku cti Matky jednoty vstupujú katolíci kopaničiarskeho a podjavorinského kraja do týždňa modlitieb za zjednotenie kresťanov, ktorý začína každoročne 18. januára sláviť celá Cirkev. A Bohorodička Panna Mária je sprievodkyňou na tejto modlitebnej ceste. Prosíme ju, aby aj z tohto miesta materinskou láskou volala všetkých, čo vyznávajú jej Syna ako Spasiteľa, k zjednoteniu v jednej viere a v jednej Cirkvi. 

Svätú omšu celebroval otec Irenej Ciutti.

Uvádzame základné myšlienky jeho homílie:

Aj dnes sa pripájame k túžbe Cirkvi, ktorá začína čas modlitieb za zjednotenie kresťanov. Táto oktáva nie je nejakou oslavnou slávnosťou. Je to čas úprimných modlitieb, priam žobrania nasmerovaného k Bohu, aby daroval Cirkvi pôvodnú jednotu. Tento týždeň sa slávi od r. 1908, keď k modlitbám prvýkrát vyzval otec Paul Francis Wattson, pôvodne anglikán. Už v r. 1909 schválil túto iniciatívu pápež Pius X. a jeho nástupca Benedikt XV. obdaril v r. 1916 všetkých zúčastnených úplnými odpustkami. V roku 1922 je tento týždeň modlitieb zavedený v celej vtedajšej Československej republike a v polovici XX. stor. do celej Cirkvi. Názov tohto prosebného týždňa bol pôvodne iný. Bola to oktáva modlitieb za návrat zblúdených do jedinej, pravej Cirkvi Ježiša Krista. Tento názov vyjadroval vieru katolíkov, že Katolícka cirkev je ustanovená samotným zakladateľom Ježišom Kristom ako cesta spásy pre celé ľudstvo.

Dátumy začiatku a konca modlitbového týždňa nie sú náhodné. Podľa starého liturgického kalendára sa 18. januára slávil Sviatok Petrovej katedry v Ríme a 25. januára Sviatok obrátenia sv. Pavla. Keď Sviatok Petrovej katedry bol presunutý na iný dátum, vytvorilo sa veľmi vhodné miesto na spomienku P. Márie Matky jednoty. Škoda, že na túto liturgickú spomienku sa akosi zabudlo. Zbierka formulárov mariánskych omší však ponúka možnosť sláviť v tento deň votívnu omšu ku cti P. Márie Matky jednoty. Prečo teda každý rok v tento deň prichádzame k ikone Matky jednoty? Pretože ako kresťania katolíci, cítime bolesť z rozdelenia Cirkvi. Toto rozdelenie je roztrhaním mystického Kristovho tela a je neutíchajúcou bolesťou a škandálom. V našich mysliach však rezonuje otázka: Ak Pán Ježiš založil cirkev jednu, všeobecnú pre celé ľudstvo, postavenú na učení apoštolov a na Petrovom primáte, čo spôsobilo toto pohoršujúce rozdelenie? Sú to dva defekty, ktoré sa objavovali v dejinách: heréza a schizma.

Termín heréza označuje bludnú náuku, popieranie niektorej pravdy viery, ktorá vychádza z Božieho zjavenia a ktorú predkladá učenie Cirkvi. Herézu definoval už starokresťanský spisovateľ Tertulián, ktorý vysvetľuje, že heréza vzniká neústupným zotrvávaním na vlastnom prispôsobovaní právd viery.

Termín schizma zasa označuje vzdorovité odopretie poslušnosti pápežovi ako hlave Cirkvi alebo odmietanie tých, ktorí sú mu podriadení. Schizma je teda odštiepením, je roztrhnutím‘ Cirkvi. Veľmi často si schizmatici, čiže rozkolníci, zakladajú vlastné spoločenstvá, ktoré stavajú na roveň Kristovej Cirkvi, ba nárokujú si na názov cirkev. Heréza aj schizma majú jedno spoločné podhubie, ktorým je pýcha. Lebo pýcha odmieta pravdu, nechce ju prijať, nechce sa jej prispôsobiť. Pýcha vedie človeka k zotrvávaniu na mylnom chápaní, na blude. A je to znova pýcha, ktorá sa vyvyšuje nad zjednocujúcu autoritu. Pyšný človek chce vládnuť sám. Je to démonské pokušenie, ktorému podľahli už prarodičia v Raji, keď zatúžili po absolútnej zvrchovanosti a samospráve bez ohľadu na autoritu a vôľu Boha.

Heréza a schizma sú však reálnym pokušením aj pre dnešných kresťanov. Sme priam zahlcovaní rozličnými náukami a náboženskými teóriami. A stretáme sa s tým aj v našich katolíckych komunitách. Je priam módne spochybňovať učenie Cirkvi ako zastarané a neaktuálne. Pravdy viery sa relativizujú a pojem dogmy sa pre mnohých stal anachronizmom. Tak sa vytvára priestor na ďalšie štiepenie a nejednotnosť.