POČAS ZÁDUŠNEJ SV. OMŠE ZA EVU KRISTINOVÚ ODZNELO AJ JEJ POSOLSTVO

Nejedno srdce zaspomínalo na hlas pani Evy Kristinovej, ktorý sa vrúcne vznášal k výšinám, keď na Devíne, posvätnom mieste nášho národa, recitovala Konštantínov Proglas:

Čujte, čujte toto, Sloveni, dar tento drahý vám Boh z lásky daroval…

S láskavým dovolením otca biskupa Františka Rábeka uvádzame prepis jeho homílie, ktorá odznela na svätej omši.

Homília

Milí bratia a sestry, história hovorí, ako vyzeral pohrebný ceremoniár rakúskych cisárov. Keď prišiel pohrebný sprievod vo Viedni pred chrám kapucínov, kde je hrobka týchto cisárov, na zatvorené dvere  ceremoniár zabúchal. Zdnu sa ozval hlas: „Kto to ide?“ Ceremoniár vymenoval všetky tituly cisára, zdnuka sa ozvalo: „Takého nepoznám.“ A potom ešte zopár- krát, už je tých titulov menej, ale dvere zostali zatvorené. Až napokon ako odpoveď zaznelo krstné meno dotyčného cisára XY, kajúcny hriešnik. A vtedy sa dvere otvorili. 

My takýto ceremoniár nemáme, ale celkom iste každý z nás v okamihu svojej smrti, povedané tak trošku obrazne, zaklope na nebeskú bránu. A čím sa človek predstaví pred Pánom Bohom? Môžeme uvádzať naše tituly, naše ocenenia, naše funkcie. Zaberie to u Pána Boha? Čo by sme mali povedať, ako sa predstaviť, aby nám Boh mohol otvoriť tú pomyselnú nebeskú bránu? Boh nás stvoril ako ľudí. Som človek. A v krste nám udelil milosť prijatia za svojich synov alebo dcéry. Začiatok večného života, prijal nás do Cirkvi, a tak sa môžeme predstaviť:

Som kresťan.

Z týchto dvoch skutočností, milí bratia a sestry, a to už hovorím bez podobenstva, bude pozostávať aj náš súd pred Pánom Bohom. Čo sme spravili s naším človečenstvom ohľadom toho, že sme človekom, že sme dostali ľudský život so všetkým, čím nás Pán Boh obdaril? A čo sme spravili s naším krstom, ktorý nám Boh dal ako obrovský dar svojej lásky? V tom je podstata našej zodpovednosti pred Pánom Bohom a od toho bude závisieť aj náš večný život. 

Aj naša zosnulá sestra pani Kristinová bola človekom obdareným mimoriadnymi talentmi a bola kresťankou. 20. júna som cestoval autom a počúval som cez poludnie reprízu relácie „Túto hudbu mám rád“,  ktorú dávali spred dvoch rokov ako nahrávku s pani Kristinovou. S obdivom som mohol počúvať, aký to bol veľký ľudský formát, veľký človek aj so svojou skromnosťou a pokorou. A aký to bol aj kresťan, vyznávajúci človek, pretože na záver tej relácie nádherne odrecitovala báseň Milana Rúfusa o Bohu Stvoriteľovi, o Božej láske. To bolo jej vyznanie viery doslova pred celým Slovenskom. 

V evanjeliu sme počuli v záverečnej časti, ako Ježiš konštatuje svoju ľútosť nad opustenými a bezradnými ľuďmi a hovorí, že žatva je veľká, robotníkov málo, proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu. Situácia nie je veľmi odlišná ani dnes. Koľko je takýchto potĺkajúcich sa, bezradných, zanedbaných, nešťastných, utrápených ľudí? Keď počujeme tú Kristovu výzvu – proste Pána žatvy –, tak čo si predstavujeme? Kňazov. Aby sme sa modlili o dobrých kňazov a v ich dostatočnom počte. To je iste dôležité. Ale nestačia len kňazi. Každý pokrstený a pobirmovaný človek – kresťan – dostal účasť na Kristovom kňazskom, prorockom a kráľovskom poslaní. Dostal povolanie spolupracovať podľa svojich talentov a schopností, spolupracovať s Ježišom Kristom na záchrane ľudí, na sprostredkovaní lásky ľuďom, na pozdvihnutí ľudí. Cez každého pokrsteného a pobirmovaného chce k ľuďom prichádzať sa s nimi stretávať a pomáhať sám Ježiš Kristus. 

A tak drahí bratia a sestry, nestačí nám v našej dobe len vzdychať nad nedostatkom kňazov. Ale treba si nám uvedomovať, že každý pokrstený človek, odborne povedané, každý v Krista veriaci laik je povolaný Bohom, aby prinášal ľuďom podľa svojich možností a schopností Božiu lásku, Božiu krásu, povzbudenie, pozdvihnutie, pomoc. Nestačí nám, aby sme boli len akýmisi divákmi toho, ako život okolo nás uteká. Nestačí, aby sme len lamentovali nad tým, aký je ten život zlý, ale aby sme každý niečo urobili a niečo robili. 

Svätý Ján Pavol II., ktorého mozaiku máme tuná, napísal, bolo to okolo roku 1980, jeden dokument pod názvom Christifideles laici – V Krista veriaci laici. A tam veľmi zrozumiteľne a doslova krásne vysvetľuje, aká obrovská je úloha laikov, kresťanských laikov. Ten dokument je výsledkom synody o laikoch, ktorá predtým prebiehala. A na tej synode jeden írsky biskup prirovnal kresťanských laikov k spiacemu obrovi, ktorého treba zobudiť. A mal pravdu, pretože si predstavme: kňazov v celej cirkvi je nejakých ani nie pol milióna na celom svete a miliarda 200 miliónov, to sú laici. Viete si predstaviť, čo ste vy za armádu? A keby ste sa vy pohli, a keby ste sa prebudili, keby každý z vás laikov sa snažil niečo dobré urobiť podľa svojich schopností a možností – čo všetko by sa pohlo aj na Slovensku, v našich rodinách, na našich pracoviskách, v politike, v kultúre… 

Takže, osvojme si, drahí bratia a sestry, túto starosť Dobrého pastiera o ľudí. A snažme sa, aby sa každý z nás stal jeho spolupracovníkom. Aby potom, keď príde aj náš posledný deň na tejto zemi a zakopeme na tú pomyselnú nebeskú bránu, aby sme sa mohli spokojne predstaviť: som človek a kresťanský laik, aby sme mohli vydať počet zo svojho života, z toho, ako sme spolupracovali s Kristom a čo cez nás on mohol dobré pre ľudí urobiť. Nech nám je aj životný príbeh pani Kristinovej veľkým príkladom a povzbudením, aby sme sa každý z nás podľa svojej sily a schopností o toto snažili.  Amen.

Otec biskup pred požehnaním uviedol, že pani Kristinová tento rok dostala Cenu Fra Angelica, ktorú si nemohla osobne prevziať vzhľadom na svoj zdravotný stav, ale napriek tomu napísala pekný ďakovný list.