Rozlúčka s docentom Dipl. Ing. Jozefom Šoltésom

Dňa 12.12.2022 nás zasiahla smutná správa, že 10.12.2022 si Nebeský Otec povolal do večnosti vzácneho človeka, krajana, docenta Jozefa Šoltésa, keď navždy dotĺklo jeho srdce vo veku 83 rokov.

So zosnulým Jozefom Šoltésom sa naša SKF v Mníchove rozlúčila dňa 18.12.2022 zádušnou sv. omšou v kostole sv. Štefana, ktorú celebroval Mons. Rudolf Maslák, a potom dňa 31.01.2023 pietnou rozlúčkou a kresťanským pohrebom pri urne v novom Krematóriu na Ostfriedhofe. Následne sme si v priestoroch SKF spolu s príbuznými pospomínali na Jozefa Šoltésa pri malom pohostení v réžii farnosti.

Únia slovenských spisovateľov, umelcov a kultúrnych tvorcov žijúcich mimo územia Slovenska zorganizovala rozlúčku s jej podpredsedom Jozefom Šoltésom dňa 13.03.2023 v Kostole Najsvätejšej Trojice v Bratislave. Na sv. omši, ktorú celebroval páter Ján Ďurica, SJ, sa k smútiacim prihovoril doc. Ing. Ján Vlnka, PhD., zo Strojníckej fakulty STU a prof. Dr. Jozef M. Rydlo, spisovateľ a predseda ÚSSU a spisovateľ. Nasledovalo krajanské stretnutie v Dome Quo vadis.

Pripájame text rozlúčkovej reči, ktorú dňa 31.01.2023 predniesol predseda FR pri SKF v Mníchove Dipl. Ing. Jozef Hudek:

Vážená smútiaca rodina, vážené smútočné zhromaždenie,

dovoľte, aby som vás v mene Farskej rady pri SKF v Mníchove i SNKK privítal na pietnej rozlúčke s naším zosnulým Ing. Jozefom Šoltésom, ktorého si Nebeský Otec povolal do večnosti dňa 10.12.2022 vo veku 83 rokov.

Jozef Šoltés sa narodil 11.03.1939 neďaleko Košíc v obci Košťany (dnešné Valaliky) ako 8. dieťa Ondrejovi a Márii Šoltésovej. Otec mu zahynul počas 2. svetovej vojny, keď mal 3 roky. Ako chlapec si obľúbil miestneho pána farára prof. Štefana Hlaváča. Hltal každé jeho slovo na hodinách náboženstva, pretože vedel tak pútavo rozprávať. Vybudovali si krásny vzťah a často chodil za ním so svojím žiaľom a zvedavými otázkami. Ten mu v detstve určitým spôsobom nahrádzal chýbajúceho otca.  O malom Jožkovi Šoltésovi píše prof. Hlaváč aj vo svojej knihe Po priamych cestách.

Keď mal Jožko 9 rokov, zomrela mu mama. O jeho výchovu sa najskôr starala jeho staršia sestra Mária. Na krátky čas bol aj v detskom domove v Košiciach, kde pôsobil neskôr aj ako vychovávateľ.

V roku 1956 odišiel do Nitry, kde absolvoval Vojenské automobilové učilište a pracoval ako dôstojník v hodnosti nadporučíka do roku 1960.

V roku 1960 odišiel do Čiech, kde si našiel zamestnanie ako vodič autobusu a neskôr ako dispečer autobusovej dopravy v Dopravnom podniku hlavného mesta Prahy. Pracoval aj ako sudca z ľudu pri opatrovníckom senáte, kde sa rozhodovalo o osude detí v rôznych životných situáciách. Túto prácu vykonával veľmi zodpovedne a pozorne si preštudoval všetky spisy k danému prípadu, aby mohol kompetentne lobovať v prospech detí, nakoľko sám zažil, čo to znamená byť sirotou. Veľmi sa tešil, keď sa rodičia detí v rozvodovom konaní napokon rozhodli stiahnuť žiadosť o rozvod. V Prahe začal aj štúdium na Strojníckej fakulte ČVUT.

Po invázii sovietskych vojsk do bývalého Československa v roku 1968 sa rozhodol 28.11.1968 emigrovať najskôr do Viedne a následne do západného Nemecka.

Po absolvovaní 8-mesačného jazykového kurzu v Achenmühle prišiel v roku 1969 do Mníchova a pokračoval v štúdiu na TUM (Technická univerzita Mníchov), kde bol medzi 5 študentmi, ktorí inžinierske štúdium na katedre úspešne dokončili. Aby pokryl svoje výdavky na štúdium, privyrábal si ako taxikár.

Od roku 1974 bol zamestnaný ako vedecký pracovník a asistent na katedre termodynamiky,  “ kde ho prof. Edgar F. Winter, vedúci katedry, nechal spoločne s ostatnými kolegami podružne, ale aj určujúco pôsobiť pri vyhranení náuky začínajúcej katedry v odbore chladiarenstva a klimatizácie“. Zvlášť ho tu zaujali inovácie a modernizácia pri stavbe chladiarenských a klimatizačných zariadení. Bol spoluautorom niekoľkých vysokoškolských skrípt, napr. Chladenie, Kryogenika, Dimenzovanie klimatizačných zariadení, Bioreaktor (2003), Chladiarenstvo (2014)….  Aby uľahčil prácu študentom, túžil ich vydať dvojjazyčne, ba aj 4-jazyčne (nemecky, anglicky, rusky, slovensky).Pôsobil tiež 25 rokov ako tajomník Nemeckého chladiarenského zväzu BVM DKV (Bezirksverein München Deutscher Kälte- und Klimatechnischer Verein e.V).Určitý čas bol hosťujúcim docentom na TUM i na Strojníckej fakulte STU v Bratislave.

Ako inžinier – špecialista na chladiarenstvo absolvoval aj medzinárodné cesty: v r. 1972 Ing. asistent na lodi MS Karonga z Rotterdamu do Západnej Afriky; v r. 1979 Ing. asistent na lodi MS Blumental z Rotterdamu do Hondurasu; v r. 2007-2008 do Bandungu v Indonézii, kde pôsobil ako lektor na PIB (Polban Industry Board). 

Jozef Šoltés sa i v cudzine živo zaujímal o slovenský národ vo vlasti, o jeho dejiny, duchovné i kultúrne dedičstvo, národné povedomie, bojoval na rôznych fórach za jeho slobodu, spravodlivosť a demokraciu. V rokoch 1979 – 1982 redigoval noviny Slovákov žijúcich v zahraničí pod názvom Slobodné Slovensko.

Jožka Šoltésa som osobne spoznal v roku 2010 v Slovenskej katolíckej misii, kde sme sa dali do družného rozhovoru a veľmi mi imponovala jeho bystrosť a mladosť ducha, ktorý z neho vyžaroval. Z prvých stretnutí sa stalo priateľstvo a posledné 3 roky jeho života som mohol s ním stráviť aj spoločné Vianoce. Počas našich rozhovorov mi veľmi intenzívne rozprával o svojom detstve, mladosti i ťažko prežitých rokoch. Často sa vyjadroval, že na katedre bol 30 rokov vyslovene šťastný. Veľmi ho bavila práca so študentmi. Často sa ocitol v úlohe chápavého, ale i prísneho otca, ktorý mu v detstve i mladosti tak veľmi chýbal. Mal tú schopnosť vycítiť u svojich študentov častokrát aj privátne dôvody ich správania a vedel ich vtedy správne povzbudiť i motivovať. Preto bol medzi nimi na katedre obľúbený. Takto pomohol mnohým študentom objaviť v sebe skryté talenty a úspešne sa uplatniť v odbore.

Po odchode do dôchodku mu stále zostal živý záujem o mladých ľudí. Rád sa zúčastňoval aj na stretnutiach študentov v SKM, organizovaných v spolupráci so SNKK. Bol aj vítaným hosťom na viacerých svadbách či oslavách narodenín mladých študentov, s ktorými zdieľal ich radosť.

Miloval poéziu. Jeho obľúbencom bol saleziánsky kňaz Gorazd Zvonický a jeho tvorba. Jozef Šoltés sám napísal mnohé básne a chcel vydať i básnickú zbierku… Mne sa dostal do rúk flayer s jeho 12 básňami pod názvom Moje Modlitby (Slovensko, Vyblednuté sny, Ľúba Ľuba, Miluj a vedz, Tiber, Bolesť, Bolo ráno, Slovenským mamičkám, Zaplakať musím, varujem a prosím, JoKrlm, Postkomunistická zima, Žiarlil som). Na spoločných posedeniach Jožko Šoltés často skrášlil atmosféru svojimi básňami. Mal zmysel pre krásu a hĺbku slova. Veľmi mu záležalo na rétorike prednášaného textu či už v básni, alebo na odbornej prednáške. 

Jozef Šoltés sa už od svojho príchodu do Mníchova aktívne zapájal do diania i aktivít v Slovenskej katolíckej misii. Často bol pravou rukou vtedajším slovenským misionárom. Bol organizátorom i kuchárom v jednej osobe. Rád si zahral aj v scénke Betlehemci na adventno-vianočných večierkoch v našej misii. Zapájal sa aj do liturgických slávení, pôsobil ako lektor alebo čítal Spoločné prosby veriacich pri slovenských sv. omšiach. Vždy sa zúčastňoval aj na púťach do Ellwangenu, Birkensteinu alebo na slávnostiach Božieho Tela, či na Krížovej ceste národov na pešej zóne v Mníchove.

Jeho túžba po pochopení v posledných rokoch jeho života stále rástla. Keď sa mu ho nedostávalo, tak sa uchyľoval k polarizácii svojho okolia.

Na záver si dovolím citovať Jozefa Šoltésa: 

Tu by som chcel apelovať na všetkých, ktorí sa cítia oslovení, že iba vlastný čin, vlastný prínos je platný a všetko ostatné je len a len piesok v prevodovke:

Svet chcel by mnoho od teba, 
no jedno dobre pamätaj: 
Hoc pôjdeš síl aj na pokraj 
nevydáš viacej zo seba.
A nemožno je, a netreba. 
A stará pravda je to vraj. 
A vravel to aj celý kraj, 
kde mleli žito na chleba.
Urob si dielo na poli, 
tak jak sa najviac dobre dá. 
A nebuď rodu nezbeda.
Nech tvoju mater nebolí, 
že dala svetu zloducha 
a málo faciek za uchá.

Milý Jožko, veľa si ma pri našich rozhovoroch naučil o živote, o vzťahoch, poézii, histórii a technike, ale najmä o veľkosti srdca, ktoré samo strádalo lásku od iných, ale dokázalo ju iným rozdávať konkrétnymi činmi, milým slovom, vypočutím, povzbudením, ale i trefným napomenutím či pohladením… 

Odpočinutie večné daj mu, ó, Pane, a svetlo večné nech mu svieti. Nech odpočíva v rodnej zemi v pokoji.

Česť jeho pamiatke.

V Mníchove, 31.01.2023