Až keď ťa začne naháňať nástojčivý vietor poznania
a uprostred týždňa dobehne ťa nad pariacou sa brázdou 
a keď ti Báseň na siedmy deň
láskavo a požehnane otvorí modré nebesá,
pochopíš zmysel a poslanie svojho života,
lebo tak bolo i –
Stane sa.

Až keď ťa slovo osloví a ako tisícročné svetlo
z nekonečna vesmíru pozrie sa ti celkom zblízk
do tváre, porozumieš hĺbke pokory, ktorá kolenačky
dláždi cestu k činom,
no i k dverám pokánia,
lebo len tak ti reťaze všetkých dní
Svedomie nezrania.

Ó, svätý Gorazd! Prvý slovenský mládenec,
a  prvý vzdelanec i prvý básnik našej reči,
vystretými prstami dotýkajúci sa 
a posväcujúci naším slovom čakajúce múry
Nitrianskeho hradu
vo chvíli, keď nad jeho vežu prvý kresťanský 
Kríž  kladú. 

Tak ako hrsť s ukrytým semenom raže bol si prvý radca
nášho najväčšieho štátnika, korunovaného múdrosťou
dychu láskavej zeme od brehov Nitravy až za Moravu, 
keď národ vytušil, že živé semä na ceste do zeme
musí aj Slovo sprevádzať a žehnať každú jej piaď,
lebo len
Tak možno siať.

Ó, prvý slovenský učiteľ a predtým prvý žiak
i sprievodca bratov na cestách do budúcnosti
našich chrámových kódexov 
s presnou notovou osnovou vykúpenia i vzkriesenia, 
kde chlieb je chlieb,  víno je víno a soľ je soľ,
kde radosť je radosť
A bôľ je bôľ!  

„Tento je vašej krajiny slobodný muž, učený a pravoverný!“,
povedal biskup Metod  a s ľavou rukou na srdci
pravou ukázal na neho a urobil kríž, ktorý mu vzápätí
zasvietil na hrudi a na pastviny spevu vyviedol prítomných.
A keď odchádzali, v tom choráli nahlas a zrozumiteľne
dodal: „On je vaša láska, tak ako aj moja. To buď božia vôľa.“
A bola.

I zostala. Aj vtedy, keď bratia zatvorili za sebou dvere
života a zložili písmená svojich kostí 
do Klimentovej archy kresťanskej  zmluvy
a Ty si dňom i nocou bdel a zaháňal do košiara ohňa
žiariace, no roztúlané iskry slovenskej liturgie, 
lebo si vedel, že už tu navždy zostala
A že žije.

Žiak svojich učiteľov, učiteľ svojich žiakov a prvý
rektor prvého učilišťa na našej postati,
na našej otčine občín, vlasti jarín a ozimín,
klasov i plodov, posvätených vodou neba i vodou riek,
no najviac slanou vodou nášho tela. 
Dodnes nik nevie – je to vari málo?
Je to vari veľa?

A keď voda zo studne poznania vyvrela na hladinu,
urobil si ryhu a nasmeroval potôčik a potok
práve tam, kde sme to chceli, kde sme to čakali 
a kde sme kľačali zabalení v túžbe, 
aby sme si v tej čistej vode, čo vyvrela z ducha Zeme,
ovlažili a pochopili svoju tvár.
Sme radi, Gorazd, že bol si prvý a spomedzi nás,
Že bol si Dar.

február 2016